Možno patrím k tým nemnohým matkám, ktoré už od rokov dospievania tajne a s vzrušením nevzývali Šťastenu, aby sa im raz, raz keď to príde, narodila dcéra, teda minimálne jedna. Mala som v doterajšom živote obrovské šťastie, lebo v pôvodnej rodine som bola – ako sa často zvykne hovoriť – ruža medzi trńím, keďže ma obklopovali traja starší bratia. Načo zakrývať, bola som miláčikom všetkých a každého zvlášť, a to bez akýchkoľvek zásluh, či viditeľnejšej snahy.

Sprvu mi stačil ten dievčenský korálkový plač alebo len niekoľko nezrozumiteľných slov, aby rodina, vrátane prítomných bratov, bola celkom auf. Rokmi sa môj arzenál osobného magnetizmu radikálne zmenil a priblížil k typicky ženským zbraniam. Stačil úsmev alebo pár sladkých slov a bratia skákali do ohňa.

Aby som ale napísané uviedla na správnu mieru a dodala mu potrebnú mieru reálnosti. Bratia ma zbožňovali, presne tak ako ja ich. Dodnes sa na našich spoločných vzťahoch celkom nič nezmenilo, aj keď jeden z našich súrodencov už spomedzi nás odišiel.

Možno aj tieto nádherné zážitky a skúsenosti vo mne vybudovali dokonalú imunitnú hrádzu voči obecne príjmanej ženskej predstave, že dcéra je pre matku vyššia karta. Nechápte ma, prosím zle, ale hovorím z osobnej skúsenosti matky a ženy, čo pochopiteľne nie je argument, tobôž dôvod k polemike. Moj slová, môj príbeh.

V dospelom veku som tak nadobudla pevné presvedčenie, že deti sú v mojom živote najviac, a je úplne jedno, či prídu chalani alebo baby. A keďže bocian mal zmysel pre kontinuitu, a zrejme pred cestou chlípal vtipnú kašu, narodili sa nám dvaja nádherní chlapci. Starší Adamko a mladší Sebastianko. Jeden z nich dostal meno po mojom zosnulom bratovi a druhý bol pokrstený po manželovom starom otcovi. Hádam práve teraz nebudem za kacírku, či trošku odlišnú pani, ale občas si tie dve mená mojch chlapcov opakujem veľa ráz za sebou, až mi znejú ako krásna modlitba.

Poďme však radšej späť na zem. Každý, kto má deti vie, ako mu nádherne prevrátia život, a to v každom smere. Naše dve ratolesti boli a sú celkom zdravé, normálne deti, ktoré plynule a sebavedome prechádzajú životom a menia sa pred očami, takmer každých pár mesiacov. Pred časom sme stáli pred neľahkou úlohou, ako im v detskej izbe zabezpečiť dostatok priestoru pre zábavu, učenie aj súkromie.

Sme celkom bežná a všedná rodina, akých v tomto kraji nájdete tisíce. Žijeme v staršom, ale zrekonštruovanom trojizbovom panelovom byte. S manželom obaja pracujeme, a tak sa nám darí udržiavať primeraný štandard pre spokojný život. Otázka, ako radikálne zmeniť ich izbu začala nadobúdať kontúry tesne pred tým, keď začali obaja nosiť školské tašky.

Mali sme dajaké plány a zámery, ale neistota ich pomerne ľahko prekonala, a tak sme siahli po voľbe odborníka-interiérového dizajnéra. Moja dobrá priateľka a spolužiačka zo školy stála pred podobným problémom rok, či dva dozadu, i keď má chlapca a dievča. Pri káve som tak dostala kontakt na pani Pavlínu Lipkovú a jej firmu ORIGINE INTERIER DESIGN, návrh interiéru bytov Bratislava.

Priateľka mi hovorila, že pani Lipková jej so všetkým skutočne veľmi pomohla a dodnes si všetky jej riešenia nevedia s manželom vynachváliť. Keďže u kamarátky, ktorá býva o pár ulíc ďalej sme boli neraz aj s chlapcami, bolo jasné, že to s manželom skúsime aj my. Tá detská izba sa nám totiž naozaj páčila a deti sa v nej cítili perfektne.

Prvý konakt nebol nijako oslnivý, keďže Sebastianko mal teplotu, a tak som odbiehala viac ako bolo spoločensky akceptovateľné, ale i tu sa ukázala ústretovosť a pochopenie pani Lipkovej. Určite toho nemá vo svojom biznise práve málo, no pružne navrhla ďalšii schôdzku v inom termíne a zaželala mojej rodine pevné zdravie.

Vlastne sa ani nemuselo naplniť ono povestné – do tretice všetko dobré – a už druhé stretnutie prinieslo výborný výsledok. Pani dizajnérka nám totiž priniesla prvé náčrty, čo by sa s detskou izbou našich chlapcov dalo urobiť. Boli sme nielen prekvapení, ale vážne potešení, lebo samotné skice vyzerali viac ako dobre a sľubovali skvelý začiatok.

Zrejme bude na prospech veci zdôrazniť, že detská izba je typicky panelákový produkt. Plocha okolo 12 metrov štvorcových, veľké okno je celej stene a dvere, ktoré obsadzujú ďalšiu zo stien. Žiadna sláva. Pani Lipková však prišla s tak vynaliezavým riešením, že pri pohľade na prvé náčrtky bolo len ťažké uveriť, že ide o reálnu izbu v našom byte.

Naša odborníčka a duša celkovej premeny, hodila všetky bežné konvencie za hlavu a izbu pre deti zmenila od základu. Prvým krokom bol jej radikálny, celkom nečakný návrh, že pôvodný vstup nechá úplne zamurovať. Manžel, ako milovník čierneho a suchého humoru obratom utrúsil, že by stálo za pokus poriadne zamurovať aj našu spálňu, najmä keď sa potrebuje, ale vďala deťom nemôže, v sobotu vyspať. Zmenou vstupu sa detská izba viditeľne zväčšila, presnejšie povedané, získali sme k dobru celý meter. Priestor šatne, ktorá predtým tvorila súčasť miestnosti sa potom stal nový vstup do izby.

Náš zámer sa začal postupne napĺňať. Hlavným cieľom bolo, aby chlapci v izbe našli dostatok miesta na svoje hry, ale aj povinnosti s učením a pokojným spánkom. Pani Lipková nám vysvetlila, že v miestnosti vytvoríme kľudovú zónu určenú na spánok a tiež miesto, kde bude dostatok svetla na učenie a písanie domácich úloh.

Bolo nám s manželom jasné, že vyvážiť a zharmonizovať záujmy dvoch chlapcov v jedinom, navzájom zdieľanom priestore, nebude nijako jednoduché. Navyše, Adamko má už sedem rokov a Sebastiánko tri. Našťastie istá časť záľub sa im celkom prekrýva, keďže zbožňujú futbal a snowboarding. Vášnivo podľahli dinosaurom, naozaj radi cestujú vlakom a každú voľnú chvíľu sa s nadšením posadia pred obrazovku s hracou konzolou v ruke.

Starší Adam navyše veľmi rád kreslí a maľuje. Napokon, minigaléria rozvešaná na stene je dôkazom jeho talentu a tvorivého nadšenia. Okrem toho často blúdi prstami po mapách a nesmierne rád diskutuje s nami o rôznych miestach, ktoré sme už spoločne navštívili. Obaja, chlapci milujú prírodu, a tak vyrážame pri každej možnej príležitosti do okolitých lesov.

Pani Lipkovú sme pred štartom rekonštrukcie poprosili, aby našla prijateľný a praktický spôsob ako do izby vhodne umiestniť plochu LED televíziu, ktorá bude zároveň monitorom pre hraciu konzolu našich chlanov. V tejto súvislosti sa muselo taktiež myslieť aj na dostatok miesta uprosted miestnosti, keďže obaja nesmierne radi hrávali interaktívne počítačové hry, takže sme ich často sledovali, ako virtuálne surfujú, pinkajú tenis alebo cvičia. Ja som ale bývala oveľa radšej, keď na telke sledovali rozprávky, ktoré sme potom spolu napodobňovali a prispôsobovali roztopašným rodinným náladám.

Manžel v rozhovore s pani Lipkovou tiež doplnil, žeby možno stálo za úvahu vymyslieť dajakú podobu multifunkčnej steny s pridanou mapou, ktorá sa dá využiť aj pre hry obidvoch chlapcov. Tu som, ako žena, už mala celkom jasno, že množstvo hračiek a všetko oblečenie pre Adamka a Sebastianka, presunieme do predsiene, kde je dostatok miesta.

O výbuch smiechu sa počas prvej návštevy pani dizajnérky postaral náš mudrc Adam. S vážnou tvárou úspešného športovca a odhodlaného mladého muža vyhlásil, že namiesto stropnej lampy, chce do izby zavesiť jeho obľúbený snowboard. Bavili sme sa lepšie ako na Silvestra pred zhasnutou telkou, ale vo výraze našej pani dizajnérky som postrehla náhly záblesk inšpirácie, aj keď mi nebolo jasné, čo bude jej výsledkom.

Krátko sa pokúsim v mojom rozprávaní zastaviť. O odborných schopnostiach, kreatívnom videní a hravej duši pani Lipkovej svedčí nápad, ktorý nás všetkých, predovšetkým však oboch chlapcov, nesmierne potešil. Perfektnou časťou izby sa totiž stala schovávačka. Nájdete ju nad niekdajším vchodom do miestnosti, kde však nezabrala žiadny voľný priestor. Prístup do tajnej, či presnejšie, chlapčensky najtajnejšej skrýše je „maskovaný“ výstupo po lane. Mládenci sú nadšením takmer bez seba, ale my s manželom vieme, že si tak budú prirodzene rozvíjať aj svoje pohybové schopnosti.

Už som naznačila, že naši chlapci zbožňujú longboardy a snowboardy, takže pani Lipková sa obratne nechala inšpirovať Adamovou vtipnou hláškou o „doske namiesto lampy“ a vymyslela originálne svietidlo, ktoré je stvorené práve z longoardu. Keď to nečakané prekvapko Adam a Sebastian po prvý raz uvideli, boli radosťou bezmála odtrhnutí z reťaze.

Pred prvou nocou, strávenou vo svojej skvele premenenej izbe, usporiadali obaja chalani svetelný turnaj. Lampa sa vďaka tejto akcii, vedenej pod heslom „zažni a zhasni,“ rozhovorila hravou morseovkou. Asi jediným slovom, ktoré sa dalo spozna okna prečítať bolo slovo radosť. Hovoriť o tom, že každá návšteva, dokonca to postretlo dva razy aj poštára, má za povinnosť vidieť a náležite pochváliť túto longboardovú lampu, je zrejme celkom zbytočné.

Manželova prosba na praktickú a multifuknčnú stenu sa premietla do nápadu zavesenom nad posteľami. Pani Lipková navrhla čiernu, takmer školskú tabuľu, ktorá sa umiestnila nad postele. Chlapci ju tak môžu využívať celkom bežným, a najmä spontánnym spôsobom – na písanie, maľovanie príp. bláznenie sa spolu s manželom. Nedávno si na nej namaľovali kriedou terč a triafali doň plastelínovými guľami. Prečo nie, veď pár kusov plastelíny som našla ráno pri ustieľaní postelí, že chlapci?

Tak, či onak, nápad je to priam skvelý, lebo pri bežnom hraní postačí trochu vlhká hubka a môže sa veselo pokračovať. Svoje mimoriadne prednosti osvedčilo toto riešenie pri ambíciách mladšieho Sebastiánka. Nesmierne rád maľuje na steny. Postačilo rozumné vysvetlenie, že aj čierna doska je predsa stena, a jeho postavičky sa objavujú už len na tejto ploche. Človeka naozaj vážne poteší, ak nemusí každého pol roka namočiť štetec do plechovky primalexu a chystať tak plátno pre malého Rubensa, hmm? Sebík, ako podomácky nášho Sebastiána voláme, mal totiž celkom identické a nezastaviteľné umelecké sklony, ako jeho starší brat.

O menšom veľkosklade hračiek v našej domácnosti som už čosi vravela, a tak bolo nad slnko jasnejšie, že sa musí aj v detskej izbe nájsť dobré miesto, kde by mali svoj medziprístav. Drvivá väčšina hračiek sa totiž v tichosti presťahovala do predsiene, no istý kontingent musel ostať synom k dispozícii. Naša laická predstava počítala s voľným priestorom pod posteľami, ale pani Lipková prišla s lepším nápadom.

Početne bohatý a pestrý svet hračiek našich chlapcov sa tak mal ocitnúť v menšej komode, postavenej v rohu miestnosti, a to rovno pod novoinštalovanou telkou. Komoda zároveň vytvorila praktické a vyhľadávané miesto na každodenné hranie i prípadné sedenie.

Spätný pohľad na výborne odvedenú prácu pani Lipkovej ma presvedčil v poznaní, že slovo profesionál má presné určenie. Svedčí tak človeku, ktorý nielenže perfektne zvládol svoje remeslo a vládne ním v každej situácii, ale patrí najmä osobnosti, ktorá vie, že tvorivá práca musí v prvom rade zodpovedať nárokom a predstavám druhej strany. V prípade bytového dizajnéra a pani Lipkovej to platí bezozvyšku a do bodky.

Koniec-koncov, zámer prepojiť detskú izbu s vedľajšou miestnosťou, svedčí o predvídavosti a skutočnej profesionalite. Tento krok nám totiž ponúka skvelé možnosti a výhľadové riešenia pre budúcnosť, kedy budeme môcť veľmi jednoducho vytvoriť dva, celkom samostané obytné  priestory pre našich chlapcov.