Francúzska kultúra a jazyk boli pre mňa už od strednej školy oveľa viac, ako len jeden zo študijných predmetov. Literatúra, film, hudba, výtvarné umenie, Paríž. Všetko bolo každý deň nové, aj keď mnoho ráz prečítané, počuté či videné. Zhodou okolností mala dokonca i naša rodina priame väzby na L’Hexagone, teda metropolitné Francúzsko. Pardon, len na okraj. Šesťuholník je typicky nežná prezývka domácich pre svoju krajinu, keďže tvarom naozaj vzdialene pripomína hexagón.
Moja stará mama pochádzala z oblasti výnimočného francúzskeho vína a na južnej Morave spoznala starého otca. Réva sa potom na dlhé roky stala ich spoločným osudom. Aj vďaka vzácnej prítomnosti mojej „grand-mère“ som sa ako malé dievča do Francúzska a jeho sveta zamilovala. Tento vzťah bol a ostane pre mňa osudovým, napokon už roky pracujem ako prekladateľka a tlmočníčka z francúzštiny, čo okrem iného vnímam, ako plynulú duchovnú väzbu s mojou starou mamou a jej vlasťou.
Sladké Francúzsko som tak navštívila neraz a čarovný hexagón – L’Hexagone – precestovala krížom-krážom. Spoznala som tiež rodný kraj milej grand-mère, ochutnala tamojšie skvelé vína a nadviazala množstvo priateľstiev. Dokonca ma neobišlo ani malé tajomstvo, ktoré sa však stará mama už nikdy nedozvedela. V srdci sa mi namiesto babičkinho rodného Akvitánska, zakorenil iný klenot – Provensálsko. Nemohla som za to, bola to láska na prvý pohľad, no do posledného dychu. Keby sa to babička dozvedela, naisto by našla spôsob, ako mi tento „hriešny vzťah“ vyhovoriť.
Učarovalo mi tu vlastne všetko, ale predovšetkým spôsob ako si ľudia v Provensálsku užívajú život a ako si ho dokážu – deň po dni – obohacovať. Nemám na mysli len pôžitky spojené s plným stolom, ktoré sú vskutku povestné a stáli ma nejedno deko navyše. V každej domácnosti, ktorú som mala možnosť navštíviť, bol cítiť neopakovateľný a dobrý duch toho miesta i celej rodiny. Už len spôsob ako sa ľudia k sebe chovajú je inšpirujúci. Ako mladá žena som však cítila, že tie úsmevy a otvorenosť, priamo súvisejú so zázemím, ktoré ľudí v Provensálsku neustále obklopuje.
Stačí len zaklopať a vojsť do prvých otvorených dverí. Osloví vás vnútorná pohoda, pokoj, mäkké svetlo a farby spojené s okolitou prírodou. Všetko má svoje miesto a význam. Nechcem tým povedať, že odrazu nájdeme zasľúbený raj na Zemi. Ľudia sa tu narobia ako všade inde, no prácu vidia aj cez otvorený, nefalšovaný vzťah ku krásnemu.
Napríklad interiér bežnej provensálskej domácnosti sa vyznačuje citlivou, vyváženou a mediteránskou prirodzenosťou. Veci okolo, aj keď sú jednoduché, pôsobia navýsosť elegantne, sú plné šarmu a samozrejmej krásy. Dôvody sú prosté a neakademické. Je len málo miest, kde sa tak harmonicky spájajú všetky prednosti prírody, jej farby, tvary, vône a pozoruhodné detaily. V každom kúte tejto krajiny nájdeme nekonečný rad dôkazov pre toto odvážne tvrdenie. Korunu všetkému však nasadzuje človek. Jeho ruky a srdce zmenili a menia prirodzené na kultúrne, a storočia sú svedkom, že to robí výnimočne dobre.
Kam sa pozriete vidíte predovšetkým použitý kameň, drevo, terakotu a pastelové farby. Všetko vo súlade s merítkami človeka. Už len samotný nábytok občas oslepuje svojou belobou. Často býva starožitný alebo sa takému na nerozoznanie podobá. Interiér rád, a vlastne vždy, počíta s tkaninami rustikálnych a mäkkých farieb, keramikou, kvetmi, tepaným železom alebo spracovaným prútím. Každý, aj ten najmenší predmet, človeka oslovuje cez slnko, oblohu, polia, slnečnice alebo levandule.
Vskutku výnimočné je v Provensálsku vnímanie farieb a ich magickej harmónie. Každý interiér, ktorý sa chce pyšniť prívlastkom á la Provence, musí v základe počítať len s jednou základnou farbou. Sotva sa možno čudovať, keď tou najčastejšou býva najmä biela, resp. jej rôzne odtiene. Biela je predsa farbou nevinnosti. nových začiatkov, morskej peny, oblakov alebo mladej nevesty. Nasleduje maličká poznámka. V skutočnosti by sme tu o čistej bielej ani veľmi hovoriť nemali, lebo Provence jej ani neholduje. Mala by sa teda používať skôr slonovinová alebo smotanovo biela farba.
Potom je už všetko v rukách konkrétneho majiteľa interiéru. K tejto hlavnej farbe si môže priradiť, dajme tomu, levanduľovo fialovú, olivovo zelenú, horčicovú, slnečnicovo žltú alebo nebesky modrú. Pokiaľ ide o textílie, fanúšik Provensálska siahne po vlnenej priadzy, farebných tkaninách unavených slnkom, príp. látkach s krehkým kvetinovým dekórom. Veľkej a trvalej obľube sa tešia najrôznejšie závesy na oknách či pestré, ale luxusné záclony.
Možno si práve v tomto okamihu kladiete nedočkavú a zvedavú otázku, kam s touto rýchloexkurziou po juhu Francúzska vlastne mierim? Nič ľahšie, rada vysvetlím. Vďaka rodine, nášmu vynikajúcemu vínu a práci starých rodičov sme totiž pred pár rokmi dostali ako svadobný dar byt v okrajovej časti Bratislavy, teda vlastné bývanie.
Nemá cenu nič podstatné zakrývať. Intelektuálna práca, zvlášť práca so slovom, nikdy veľmi nevynášala, a keďže sa v podobne oceňovanej oblasti pohybuje i môj manžel, mali sme z tohoto nádherného, najmä však nečakaného daru, úprimnú a neopísateľnú radosť. Našťastie, obaja máme životné priority už dávno upratané, čo človeku dáva možnosť venovať sa podstatnému a presahujúcemu prítomné. Byt nám obom dokonale vyhovoval a po ničom inom sme v tej chvíli ani netúžili. Toto optimistické konštatovanie, však praktický život predsa len jedného dňa výrazne spochybnil.
Dlhší čas sme s manželom vážne uvažovali, ako si poradiť s malou kuchyňou a neveľkou obývačkou. Vždy som pracovala doma v režime home office, takže mi popri prekladoch ostal tiež čas na dobré francúzske menu. Varím naozaj rada, a predovšetkým podľa početných receptov, ktoré som získala od mojej grand-mère. Napokon, manželov pás, a čiastočne i ten môj veľa z týchto slov dokazujú. No nič, späť na začiatok. Problémy nám teda robila veľkosť, či malosť(?). Skrátka a dobre, chcela som oveľa priestrannejšiu kuchyňu, ale pôvodný pôdorys bytu, či skôr ten, kto ho namaľoval, si s tým príliš hlavu nelámal.
Napadlo ma, či by nešlo dajako prepojiť obidve miestnosti, čím by kuchyňa narástla a zároveň by sa opticky rozšírila aj obývačka. Ďalším dôvodom bola aj moja nedobrovoľná izolácia počas prípravy menu. S rodinou sme sa v tých chvíľach prakticky nevideli, nepočuli, nanajvýš láskyplne okrikovali. Dobre, dôvody a predstavy boli, ale čo ďalej? Ako úplní laici sme naisto potrebovali niekoho, kto nás dostatočne usmerní a zorientuje. Prebehli sme niekoľko web stránok bytových návrhárov a začali s výberom.
Z pomyselného kolesa šťastia nám vo finále napokon zasvietilo meno pani Pavlíny Lipkovej zo spoločnosti ORIGINE INTERIER DESIGN, realizácia, realizácia a návrh interiéru domov Bratislava. Presvedčila nás jej web stránka, a hlavne, fotografie realizovaných interiérov. Mnohé z nich mi doslova učarovali, najmä keď som na nich spoznávala perfektne „prečítaný“ a osvojený provensálsky štýl. Manžel rád súhlasil, lebo akákoľvek premena bytu medzi jeho koníčky určite nepatrila.
Netrvalo ani dva dni, keď nám pani Lipková zvonila pri dverách, aby priamo na mieste mohla posúdiť predstavy a dať ich do súladu s realitou a možnosťami. Už jej prvé vety, úsmevy a celkový prístup sňali zo mňa nervozitu a obavy. Nie som zbehlá v tejto ľudskej činnosti, a tak mi tréma trochu zväzovala ruky. Ako som však povedala, veľmi rýchlo sme našli spoločnú reč. Nešlo však len o prístup k samotnej rekonštrukcii. Pani Lipková sa ponúkla, že nám rada pomôže aj s výberom nových spotrebičov, doplnkov, rôznych farebných kombinácií. Cieľom všetkého mal byť čo najvyváženejší výsledok a maximálna spokojnosť.
Aj preto padali orientačné otázky o našich záľubách, preferenciách a vkuse. Venovali sme sa spôsobom akými trávime voľný čas, ako relaxujeme, čomu dávame prednosť. Jednoducho, skutočná odborníčka si postupne, a spolu s nami, skladala puzzle, ktoré malo dať myšlienke premeny nášho bytu finálny tvar.
S uznaním musím konštatovať, že nás počúvala veľmi starostlivo a pozorne. Napokon si priestory ešte podrobne premerala. Pochopila, že doterajší „rozparcelovaný priestor“ chceme využiť ako jediné, spoločné miesto pre kažodenné schádzanie sa, prácu, učenie, zábavu, a tiež preto, aby som čas v kuchyni nemusela tráviť izolovaná od rodiny. Osobne som naliehala, či nie je možné do novovzniknutého priestoru, dajakým spôsobom vsunúť aj jedálenský kút, ktorý bol v našej doterajšej mini kuchyni smutne zanedbaný.
Z praktického pohľadu sme sa s pani Lipkovou taktiež venovali našim finančným možnostiam a výške čiastky, ktorú chceme do rekonštrukcie investovať. Netrvalo dlho a po dni, či dvoch, sme mali na stole prvú cenovú ponuku a návrh zmluvy o dielo. Po preštudovaní oboch materiálov, sme sa na seba s manželom uznanlivo usmiali, lebo na ponúkanej čiastke, ani na predmetnej zmluve sa veľa meniť nemuselo. Ďalšia schôdzka už mohla byť venovaná naozaj detailnému dolaďovaniu celého plánu. Zaznela postupnosť krokov a záväzné termíny. Boli sme síce príjemne napätí, ale plní radostného očakávania.
Nesmierne dôležité pre nás bolo, že nám pani Lipková poskytla kontakt na spoľahlivú a osvedčenú firmu, ktorá bude realizovať najväčšiu časť všetkých prác. Aj tu sa ukázala veľká profesionalita a ústretový prístup pani dizajnérky, lebo nájsť naslovovzatých remeselníkov, ktorí pre vás odvedú dohodnuté práce podľa zmluvy, kvalitne a načas, nikdy ľahké nebolo. Nehľadiac na to, že pre mňa i pre manžela, je tento pestrý svet tisícok rôznych remesiel, neprehľadnou a zložitou skladačkou.
S prácami sa začalo v určený deň a načas. Nebudem dramaticky popisovať, že z búrania, prachu a hluku mnoho radosti nevyrastá, ale remeselníci jasne vedeli, čo je ich prácou a každou hodinou sa vzhľad starého bytu menil.
Takže stena medzi kuchyňou a obývacou izbou bola vybúraná a zrušená. Takto získaný priestor bol následne rozdelený vystuženým oblúkom priamo v stene. V tomto okamihu prišla konečne k slovu moja vysnívaná provensálska inšpirácia. Novovzniknutý múr šikovní majstri postupne obložili tehlovým obkladom a kameňom, čo do bytu vnieslo čaro a náladu francúzskeho vidieka. Všetky naplánované práce neboli snáď ešte ani v polovici, no ja som už preventívne žiarila šťastím a spokojnosťou. Moja budúca kuchyňa á la Provence vyzerala úchvatne a celému priestoru dodávala očakávaný šarm a veľkú dávku radosti. Napokon, kuchyňa je ženského rodu, takže niet sa čomu diviť.
Novú linku sme s citlivou pomocou pani Lipkovej stvorili zo štýlového pastelovo bieleho nábytku, ktorý hovoril sám za seba a do nového priestoru vniesol to, čo som videla a cítila už pri prvých, často spontánnych návštevách autentických provensálskych domácností – životnú pohodu, mäkký úsmev a nepredstieranú krásu. Splnený bol aj daný sľub o výbere spotrebičov, potrebného náčinia a dekorácií. Kuchyňa zrazu ladila v každom detaile a pamätám sa, že prvú kávu som robila s trasúcimi sa kolenami, keďže radosť z výsledku ma bezmála paralyzovala.
Prinajmenšom rovnaké nadšenie mnou prechádzalo pri pohľade na premenenú obývačku. Štýlovo čisté a jednoduché sedenie, viacramenný, historizujúci kovový luster v čiernej farbe a poctivá drevená podlaha, povýšili túto časť bytu na oázu vkusu a nefalšovaného pohodlia.
Doslova vlnu nadšenia vo mne vzbuzoval malý, príručný stolík s dizajnovo jedinečnou lampou, dotvárajuci kút vedľa svetlej sedačky, pokrytej lákavými vankúšmi. Živo som si sama seba predstavovala, ako sa pri rannej káve, v stíšenom byte, ponorím po prvý raz do novej francúzskej knihy, ktorá čaká na môj preklad.
Nehovorila som o tom ešte s nikým, ale jediné, čo ma vovnútri ticho a nemenne trápilo, bol akýsi zvláštny, naozaj nespravodlivý smútok, že moja milovaná grand-mère už tento náš premenený byt, dýchajúci provensálskym slnkom, pokojom a farbami, nikdy neuvidí.
