Strážkyňa príbehov je voľné pokračovanie románu Listy do neba. Úspešná newyorská editorka Jen Gibbsová je na vrchole kariéry a užíva si nové miesto vo vydavateľstve Vida House, až kým sa jej na stole neobjaví záhadný rukopis.
Jeho príbeh, odohrávajúci sa v Apalačských vrchoch na prelome storočí, ju vtiahne do sveta miešanky Sarry, ktorú má v moci skupinka nebezpečných mužov. Jen sa rozhodne vypátrať neznámeho autora diela, ale keď ju stopy zavedú do srdca Modrých vrchov, na miesto, ktoré by najradšej vymazala zo svojej pamäti, uvedomí si, že cena za ďalší knižný trhák bude možno vyššia, ako je ochotná zaplatiť.
Strážkyňa príbehov je skvele napísaný príbeh, v ktorom spoznáte Jen, Evana, Rand a Sarru. Zamilujete si Apalačské vrchy, kde štíty a údolia rozprávajú príbehy. Je to miesto, kde spomalíte rýchle životné tempo a ideálne by sa hodilo na prečítanie tejto knihy. Ak práve nemáte čas zacestovať si do Apalačských vrchovJ, vychutnajte si príbeh aspoň v pohodlí svojho domova.
„Inšpiratívne rozprávanie o zložitej hrdinke, ktorej sa podarilo prežiť iba vďaka tomu, že sa naučila kľučkovať okolo starých jaziev.“ Julie Cantrellová
Lisa Wingateová bola kedysi novinárkou, dnes je rečníčkou a autorkou dvadsiatky kníh, vrátane úspešného románu Tending Roses, ktorý vyšiel už v osemnástich vydaniach. Sedemkrát ju nominovali na cenu amerických kresťanských spisovateľov ACFW Carol Award a Christy Award. Je dvojnásobnou držiteľkou ocenenia Carol Award. Knižný portál Booklist zaradil jej román Listy do neba medzi desať najlepších titulov roku 2013.
Začítajte sa do novinky Strážkyňa príbehov:
Toto je skutočný okamih slávy, pretože sa práve tu určite budú diať zázraky. Táto myšlienka sa mi pomaly usídlila v mysli, ako keď sa za portrétovanou osobou vo fotoateliéri rozvinie plachta s namaľovaným pozadím. Jej lesklé záhyby vo mne vyvolali spomienku na radu Wildy Culpovej – ženy, bez ktorej by som skončila úplne inde. Pravdepodobne tragicky. Je zaujímavé, ako vám jeden človek a hŕstka príbehov môže zmeniť život. Počúvaj, Jennia Beth Gibbsová, finta je v tom, že ak sa objavia okamihy slávy, musíš im nastaviť svoju tvár. Opäť som v ušiach počula jej chrapľavý hlas s južanským prízvukom – nečakanú melódiu dávnych dní. Najsmutnejšie je, keď ich iba vidíš mihnúť sa okolo. Sú také prchavé… Moje prvé popoludnie v hlavnej zasadacej miestnosti vydavateľstva Vida House Publishing bolo tým okamihom slávy. Cítila som to, vedela som to ešte skôr, ako do miestnosti dokrivkal George Vida a sadol si za vrch stola, aby začal týždennú poradu – moju prvú vo Vida House Publishing. Táto porada bude iste iná ako všetky ostatné, na ktorých som sa zúčastnila za posledných desať rokov. Pracovala som už v šiestich spoločnostiach – v šiestich rôznych mrakodrapoch roztrúsených po celom Manhattane. Vo vzduchu som cítila čosi čarovné. George Vida sa najprv zaprel rukami o dosku stola a potom sa posadil. Očami sliedil po miestnosti s vycibrenou presnosťou starého capa, ktorý vetrí čosi na zahryznutie. Pohľad sa mu na okamih zastavil na hŕbe starých obálok, škatúľ s rukopismi a hárkov spojených gumičkami, ktorá sa nachádzala v zadnej časti konferenčnej miestnosti. Táto divná kopa, spolu s mnohými ďalšími vecami, bola dôvodom úspechu Vida House Publishing a zároveň kuriozitou, o ktorej som dodnes iba počula. Vraj to bola jedna z posledných takýchto kôp v celom New Yorku, ak nie v celom vydavateľskom svete. Takéto hromady papiera zastihol, v dobe elektronickej komunikácie, rovnaký osud ako dinosaury. Digitálne súbory sú menšie a jednoduchšie sa upravujú, preto je to efektívnejšie. Sú tiež neviditeľné, nesadá na ne prach a nikdy nezískajú patinu starobylosti, ako pomaly žltnúce stránky pokladu Georgea Vidu. „Hľa… Papierová hora,“ povedal mladý stážista, ktorý ma vzal na prehliadku nového pracoviska, pričom nezabudol pridať afektované gesto.
