Nová Jana Pronská a jej Čierna vdova

Nádherná obálka a úžasný historický ľúbostný príbeh plný vášní, zrady a intríg, ktorý sa odohráva na stredovekom Slovensku. Jana Pronská má na Slovensku desaťtisíce fanúšičiek a čitateliek, ktoré sa dočkali ďalšej jej knihy – Čierna vdova je už jej jedenásty román.

Hlavnou hrdinkou novinky Čierna vdova je Adriana Mariášiová, jediná dedička hradu Brzotín. Pochovala už troch manželov, ktorých jej kvôli majetku nanútil vlastný otec. Medzi ľuďmi má nelichotivú povesť čiernej vdovy, nebezpečnej ženy, ktorej v pätách kráča smrť. „Aj ja som bola mladá a veselá, pane, no život ma odučil smiať sa a nedal mi najmenší dôvod, aby som sa to naučila znova,“ vyhlásila Adriana, ktorú teraz okolnosti donútili súhlasiť so štvrtým sobášom, ktorým by si zachránila nielen majetok, ale aj postavenie.

Nie je ale všetko tak, ako to na prvý pohľad vyzerá a hoci občas máme svoje plány, osud chce inak. A možno je to tak aj dobre…

Keď sa Adrianin otec dostane do ťažkostí a hrozí mu, že príde o všetko, pristúpi na dohodu s odvekým rivalom Júliusom Bubekom: sobášom svojej dcéry Adriany a jeho syna Luciána si chce zachrániť nielen majetok, ale aj postavenie. Lucián pred rokmi opustil domov a bojoval ako rytier v službách kráľa. Strohá správa, že spolu s vdovou vyženil aj Brzotín, ho prinúti vrátiť sa, ibaže nie preto, aby sa ujal svojich povinností na panstve a naplnil manželstvo uzavreté v zastúpení.

Obaja mladí ľudia majú vlastné plány, a tak odmietajú vynútený zväzok. Adriana sa chce utiahnuť do kláštora, aby ukončila otcovu vládu nad svojím životom, Lucián zas chce dokázať svojej rodine, že nemá právo rozhodovať o jeho osude.

Postupne však vychádza najavo, že nič nie je také, aké sa zdá na prvý pohľad. Adriana a Lucián sa musia popasovať nielen s intrigami oboch rodín a ich bezohľadnou honbou za majetkom, ale aj s vlastnou minulosťou a citmi, ktoré im nečakane skrížia plány…

Začítajte sa do novinky Jany Pronskej Čierna vdova:

Stála bez pohnutia s meravou tvárou, ruky zopäté v nemej modlitbe. Do chrbta sa jej zapieral studený vietor a čechral dlhé vlasy, no ona chlad nevnímala, ani slová kňaza, ktoré jej mali uľaviť, ani piesne, ktoré spievali smútiaci hostia. Nevnímala nič, len ukrutnú bolesť na hrudi. Dookola si kládla otázku, na ktorú nik na svete nepoznal odpoveď.

Prečo? Prečo si ho k sebe Pán povolal? Prečo teraz?

Nezdvihla hrudu hliny a nehodila ju do jamy, iba sa dívala, ako sa na zabalené telíčko vrství čierna zem. Nevládala odtrhnúť lesknúce sa oči od hrobčeka s kamenným krížom, celkom ponorená do smútku a bolesti, ktorá pramenila z hĺbky srdca a duše a prerástla ňou skrz-naskrz. Obalila ju do desivej agónie, z ktorej neexistovala cesta von, rozorvala vnútro, ktoré už nikdy nikto nedokáže zaceliť.

Pochovala svoje dieťa.

A časť jej duše zomrela spolu s ním…

Obrad sa dávno skončil, dediča a pohrobka kňaz odprevadil na poslednej ceste, pokropil miesto jeho večného odpočinku svätenou vodou a vymodlil mu Božiu milosť. Dav smútiacich sa v tichosti rozišiel, zvony dozvonili, iba ona odmietla opustiť cintorín. Nemohla. Nedokázala sa rozlúčiť.

Ešte nedávno ho držala v náručí… Spievala mu piesne, tisla si jeho drobné telíčko na hruď. Smiala sa.

Akoby odvtedy prešli veky.

Zostala sama v desivom tichu posvätného miesta, s ťažobou na prsiach, ktorá ju napokon zrazila na kolená. Padla na zem, ruky sa jej zaborili do čiernej hliny a z hrude jej unikol srdcervúci výkrik. Niesol sa v povetrí presýtený smútkom a neopísateľnou bolesťou matky, ktorá prežila svojho syna. Ženy, ktorá opäť prežila svojho muža…

„Už poďte, pani moja… musíte ho nechať ísť,“ začula za sebou tichý, trasúci sa hlas svojej slúžky, ktorá sa ani nesnažila potlačiť plač.

„Nie… ešte nie…“ hlesla, nasávajúc vzduch do pľúc, hľadajúc aspoň jeden jediný dôvod, prečo má ešte vstať a žiť…

Vari sa narodila iba preto, aby bola večnou vdovou?

҉҉҉

„Vydáš mi hrad, Štefan! Mám naň právo!“

„Právo?!“ zvolal Mariáši a urazene tresol päsťou o stôl. Vstal a zúrivo zazrel na Fábia Kecera. „Ty si sa pomiatol! Nemáš žiadne, rozumieš, ani to najmenšie právo na Brzotín!“ Štefan Mariáši nechápal, kde sa v Kecerovi berie toľko bezočivosti, že sa dožaduje údajného dedičstva v jeho vlastnom dome a navyše sa mu vyhráža. Rukou hnevlivo odhodil prameň vlasov, čo mu neustále padal do čela, a zhlboka sa nadýchol. Keby sa prestal ovládať, niečo by po ňom naisto šmaril. Nadutý sviniar! uľavil si v duchu.

Fábius Kecer sa však nezľakol, bol odhodlaný urobiť všetko, aby dokázal svoju pravdu a prevod panstva na Gemeri dotiahol do zdarného konca. Bol presvedčený, že má plné právo prísť do Mariášiho domu a domáhať sa dedičstva. Štefanovo zlaté vajce – Brzotín – chcel pre seba.

„Budem sa súdiť!“ vyhlásil pokojne Kecer a postavil sa aj on. Trochu ho hnevalo, že mu Mariáši neponúkol hlt vína ani žiadne občerstvenie, ako bývalo dobrým zvykom. Mal vyprahnuté hrdlo, veď bol na ceste celý deň, no vidina majetku, ktorý by mu mohol spadnúť do lona, všetky osobné potreby zatlačila do úzadia. Spod tuniky vytiahol zmluvu a položil ju na stôl.

„Čo to máš?“

„Tvoje doznanie, Štefan Mariáši, tvoj prísľub môjmu nebohému strýkovi.“

Štefan sa zasmial, prstom ukazujúc na listinu. „Týmto sa chceš preukázať na súde? Ha! Si blázon!“ vyštekol. Prešiel na druhú stranu stola, zastal oproti Kecerovi a posmešne odhodil listinu nabok.

„Varujem ťa, Mariáši…“

„Varuješ? Ty mňa?! Chamtivosť ti načisto pomútila rozum! Mal by si ísť, Fábius, lebo prisahám, poštvem na teba svojich psov! Pche, vraj prísľub!“ odfrkol si pohrdlivo.

Kecer sa však nemienil vzdať ani sa dať zastrašiť. „Áno, prisľúbil si môjmu strýkovi Brzotín…“

„Ak prežije moju dcéru, a to sa nestalo. Ja som svoju časť dohody dodržal, on nie! Nemusel by som ti nič vysvetľovať, no ja to napriek tomu urobím, aby si vedel, že si ctím záväzky a mám dobrú vôľu. Brzotín môže prejsť do majetku iba s mojou dcérou, nijako inak! Tvoj strýko Žigmund bol s touto podmienkou uzrozumený. Aby som to skrátil, Žigmund zomrel aj so svojím dedičom a moja dcéra je už opäť zasľúbená. Bubekovi! Akurát som sa za ňou zberal, keď si sem tak nevhodne dokvitol.“

Fábius Kecer sa naježil. „Klameš! Veď Lucián Bubek sa doma celé roky neukázal a bohvie, či vôbec žije! Povráva sa všeličo.“

„Nenazývaj ma klamárom v mojom vlastnom dome!“ skríkol Štefan a pohrozil mu prstom. Najradšej by sa ho už zbavil, neznášal spravodlivo rozhorčených dedičov, ktorí sa domáhali domnelých majetkov. Vari je taký hlúpy, aby si nechal Brzotín iba tak vyfúknuť spred nosa? Veru nie je a ani nebude. Takých ako Kecer tu už bolo!

„Ja som Žigmundovým dedičom! Ja mám právo na jeho majetok!“

„A ja som Adrianiným otcom a poručníkom, a Brzotín je v mojej správe! Ak poviem, že hrad je Adrianiným venom, tak to tak aj bude. Škoda, že si sa o svojho strýka a jeho syna tak vehementne nezaujímal, kým ešte žili!“ zvolal Štefan Mariáši a Kecer zalapal po dychu.

Nebolo to dôstojné stretnutie, obaja muži sa handrkovali o dedičstvo, hoci hlina na hroboch Žigmunda Kecera a jeho syna ešte nestihla usadnúť. Mariáši vedel, že Fábius Kecer utekal na Brzotín, prv než jeho vnuka Viliama riadne pochovali. Dostal správu, že sa dobýjal na hrad a domáhal sa vymyslených práv, a keď nepochodil tam, prišiel za ním. Ešte šťastie, že sa mu podarilo dojednať ďalšiu, oveľa výhodnejšiu zmluvu.

„Daj si na mňa pozor, Štefan, ja nie som ani Fabrici, ani Sinko! Mňa len tak neobabreš! Strýko Žigmund si nezobral dvojnásobnú vdovu iba tak, z čistej lásky! Poznal som ho, vedel som, že jediným dôvodom tohto sobáša je Brzotín! Videl som zmluvu, videl som spísaný sľub a nikde sa tam nepíše, že Adriane bude patriť hrad i s panstvom aj po sobáši. To sa prieči všetkým zákonom! Mňa nebudeš podvádzať, Štefan! Kupčíš s vlastnou krvou, až sa to slušnému človeku bridí, ale to je tvoja vec. Za tie roky si si však narobil dosť problémov – aj s majetkom, aj so Zápoľským. Netvár sa tak prekvapene, už i vrabce čvirikajú, že budeš potrebovať vplyvných ochrancov na dvore. Môj svokor je krajinský sudca a priateľ palatína, pomôžem ti zachrániť to, čo máš, dokonca som ochotný vyplatiť tvojej dcére vdovský podiel, áno, ponúkam ti dosť na to, aby si začal rozmýšľať, že sa Brzotína vzdáš.“

Štefan Mariáši sa Kecerovi nedíval do očí. Nepáčilo sa mu, čo počul, už aj tak bolo o všetkom rozhodnuté. Brzotína sa síce vzdal, no neprerobil. Kecer jednoducho prišiel neskoro.

„Ako som povedal, Fábius, Brzotín je Adrianino veno a to je už v rukách Bubeka! Pre mňa za mňa, môžeš sa súdiť. Ja dobre viem, čo je v tých dokumentoch, viem, čo som podpísal!“

Kecer sa vystrel v celej svojej výške, očervenel a prudko sa nadýchol. Neveriacky pokrútil hlavou, dívajúc sa na Štefana Mariášiho, akoby ho videl prvý raz. Prekvapil ho a on nemal rád prekvapenia. A takisto nemal rád, keď z neho niekto robil hlupáka.

„Ako chceš, Štefan! Rozhodol si sa, ale to ti hovorím, týmto sa to neskončilo! Budeš ľutovať!“

Štefana Mariášiho zaplavila zlosť, naplnila ho ako džbán a preliala sa. Tresol päsťou do stola, zaprel sa oň, lebo ho svrbeli päste a dožadovali sa súboja. Na Kecera ani nepozrel. Nemohol, inak by sa neudržal.

„Tak ty sa mi neprestaneš vyhrážať? Mne? Prac sa z môjho domu, Kecer!“ zrúkol a ukázal na dvere. „Choď, lebo ťa dám psami hnať!“

Zaznel dupot čižiem, tresli dvere a Štefan Mariáši vo dvorane osamel. Ani sa nepohol, kým sa z nádvoria ozýval krik, fŕkanie a dupot kopýt koní z Kecerovho sprievodu.

Až keď sa za nepozvanými hosťami zavrela brána, zavolal sluhov, aby mu doniesli víno. Celé litre vína, aby spláchol nielen zlosť, ale aj zlé svedomie.

O dva dni konečne prikázal zapriahať koč a spolu so svojimi kumpánmi vyrazil na Brzotín. Musí predsa dcére oznámiť šťastnú novinu, že sa stala opäť – už po štvrtý raz – manželkou.