Deti sa osamostatnili a odišli od nás pred rokmi. Ostali sme tak s manželom sami, ale bola to premyslená a slobodná voľba. Obaja sme vyrástli v meste a rástli v ňom i naše deti. Všetko sa lámalo postupne, aj keď medzi nami veľa slov nikdy padať nemuselo. Stačilo gesto, pohľad alebo dotyk. Tie hlučné ulice, davy ľudí a neustále zmeny nálad, farieb a vôni sa nám obom začali skutočne protiviť. Iste, bojovali sme, argumentovali, ale chýbala nám skutočná motivácia, prečo ostávať v tom upotenom, ubehanom a ustatom meste. Dávno zvažovaným a verejne málo odhaľovaným riešením bol vidiek. Pred časom ale prišiel jeho čas.

Manžel je akademickým maliarom a vždy túžil vlastniť ateliér s výhľadom do krajiny. Od študentských rokov maľoval v maličkom podkrovnom byte uprostred mesta a o priestor sa delil so spolužiakom. Chodila som za ním pomerne často a jeho frustrácia z tých rozmerov a podmienok rokmi rástla. Moje dôvody odísť na vidiek mali spojitosť s mojou láskou ku kvetom. Takmer celý život som venovala ušľachtilej pestrofarebnej flóre a pestovaniu jej krehkej nádhery. Sprvoti len ako radová zamestnankyňa komunálneho záhradníctva, ktoré vtedy stálo na okraji mesta v práve budovanej, dnes vcelku prívetivej mestskej štvrti. Strávila som medzi sklenenými stenami, záhonmi a skvelými ľuďmi tvorivé a zmyslupné roky, a takmer všetky boli krásne.

Osud, kus šťastia a vytrvalá práca mi však umožnili postaviť sa na vlastné nohy. Stala som sa majiteľkou vcelku prosperujúceho kvetinárstva s malým záhradníctvom. S istou úľavou, ale viac smútkom a nostalgiou, som ho odovzdala do rúk dcéry a mne načas ostali skôr tie kvety vo váze alebo za oknom. Nakoniec prišiel deň, kedy sme sa mestského ruchu, nášho starého bytu a tisícov spomienok museli odpútať obaja – ja i manžel.

Náš nový domov, či skôr dom, stojí neďaleko Bratislavy, pár kilometrov od známeho vinohradníckeho mestečka. Kúpili sme ho už postavený, ale už pri prvej obhliadke nám bolo jasné, že interiér musí prejsť viac ako len kozmetickými zmenami. Myslím, že práve tu je čas na jednu – podľa môjho skromného názoru – dôležitú, snáď kľúčovú vetu nášho spoločného príbehu. Keď sme ostali s našim novým domom po prvý raz sami, manžel stál niekoľko metrov od neho, pozeral sa ticho okolo seba a povedal: „Krajina namiesto obrazu…“ Viem presne, čo mal na mysli.

Ten dom, položený a žijúci v krajine, sme si totiž vybrali celkom zámerne aj napriek tomu, že nás stál dosť viac, ako si pôvodne naplánovali. Nebol totiž obyčajným domom, i keď pri spološtenom videní tak možno vyzeral. Stavba divákovi ponúkala skutočne nádherné pohľady na okolitú krajinu a jej pôvabnú scenériu. Takmer v každom okamihu sa všetky obrazy menili. Hralo sa s vami denné a nočné svetlo, najrôznejšie uhly pohľadu, oblaky bežiace s vetrom alebo proti nemu, a tiež nevyslovené denné radosti a smútky. Náš dom stál uprostred nevýrazného kopca, ktorý sa za svoj pôvod akosi hanbil. Nevysoký, nehroziaci, s nízkym sebavedomím a malým rešpektom. Smerom na juh sa – napriek očakávaniam naivného pozorovateľa – už po pár desiatkach metrov prudko zvažoval, až zostúpil k neveľkej rieke, či väčšiemu potoku. Voda sa pre nižšie stojaceho diváka takmer strácala v hustom poraste stromov a kríkov. Severne od domu kopec zase šplhal hore, až sa zdalo, že jeho okraj drzo a teatrálne pretína nebo. Na východe, v rannom vzduchu, bolo celkom zreteľne vidieť strechy vinohradníckych domcov-hajlochov a kúsok za nimi sa už črtala ostrá hranica mestečka. Oči tie obrazy vzdialených striech sledovali vždy v línii cesty, ktorá svojim sivým asfaltom do romantickej výbavy krajiny odmietala patriť. Zo západu časť horizontu vypĺňali vzdialené, modorozelenými stromami obsypané svahy Malých Karpát, čo s prvým súmrakom občas pôsobilo skoro strašidelne, ale rýchlo som si na toto gratis predstavenie svetla a tmy zvykla.

Tá manželova „krajina namiesto obrazu,“ tak poskytovala nášmu novému domu netušenú odvahu prekročiť svoju tuctovú genetickú výbavu z tehál, dreva, kovu a skla, a neostať len príbytkom, ale byť skutočným a milovaným domovom pre srdcia dvoch ľudí.

Tieto zvláštne a novoobjavované pocity však do nás vstúpili až neskôr, lebo – ako som už naznačila – náš dom potreboval viac, ako len jednoduchú premenu všetkých svojich interiérov. Sprvu sme toho mali mali plnú hlavu. Tak plnú, že sme len pomaly pochopili, že nadšenie a chuť v tomto prípade stačiť veľmi nebudú. Zvlášť u mňa, ako ženy, bolo toto zistenie viac ako nemilé, keďže byt v meste, a vlastne každé naše a moje bývanie, som zariaďovala od holých stien a prázdnych podláh. Uvedomila som si, že tento dom si vyžaduje iný druh predstavivosti a má košatejšie nároky. Skrátka, úlohy sa musela ujať ruka profesionála a človeka, ktorý bude počúvať nielen nás, ale najmä samotný dom.

Naviac manžel, nervózny z toho pomalého, či skôr nulového postupu v zariaďovaní interiéru, prišiel jedného dňa s radikálnymi návrhmi skutočne slobodného umelca. Vyhlásil, žeby sme mali dať konečne voľnosť priestoru, svetlu a predstavivosti. Chcete preklad? Nezariaďovať, nešpekulovať, neplánovať, ale dať šancu náhode, momentálnym nápadom a inšpirácii každého z nás. Je jedno, či to bude obývačka, kuchyňa alebo kupeľňa. Po jeho neochotnom upresnení som napokon pochopila, že chce vlastne len maľovať a interiér by nechal napospas náladám a nápadom konkrétnej chvíle, ergo hlavne, že nám neprší za krk, to ostatné je nepodstatné. Samozrejme, že táto jeho revolučná myšlienka bola pre mňa neprijateľná. Pravdu povediac, osobne by som zrejme možno podľahla tej bohémskej, bojovnej manželovej nálade a pristala na jeho „koncept bez konceptu,“ ale nevedela som si predstaviť, ako by sa v tom umeleckom univerze pohybovali deti, vnúčence alebo početné návštevy, často aj zo zahraničia. Neostávalo mi nič iné, len začať pátrať po spriaznenej duši bytového dizajnéra, ktorý by nás z interiérového labyrintu, vyviedol na svetlo súladu.

Našťastie netrvalo dlho a dostal sa k mne kontakt na pani Pavlínu Lipkovú zo spoločnosti ORIGINE INTERIER DESIGN,  designový nábytok, návrhy domov Bratislava. Manžela sa mi podarilo presvedčiť, že to bude najlepšia cesta. Argument, ktorý ho zlomil bola moja, v slabšej chvíli, prednesená veta – maľuj a nechaj to na mňa. Nie, nebola to moja rezignácia, či obetovanie ženy pre pokoj v rodine, nie. Vedela som, že obaja vidíme a cítime spoločne, takopovediac vždy na jednej vlne, takže voľba klasických, čistých a jednoduchých línií, bude dobrým riešením aj pre neho. Útulný a originálny interiér sme si predsa vysnívali už v našom meste, a podobnými slovami som s pani Lipkovou začala aj náš prvý dialóg.

Bolo veľkým šťastím a vlastne aj radostným poznaním, že naše predstavy sa pomerne rýchlo stotožnili. Nebolo potrebné dlhé a namáhavé pátranie po zhode, kompromisoch alebo alternatívach. Pani Lipková tým povestným šiestym ženským zmyslom dokonale vytušila, čo moja rodina, ja osobne, a najmä môj rebelantský manžel od domu v okolitej krajine očakávame. Prívetivosť, otvorenosť a neustále pulzujúci kolobeh slobody a voľnosti. Nebudem vôbec ďaleko od pravdy, ak teraz poviem, že mi naozaj padol kameň zo srdca. Presne takto som si totiž predstavovala charakter nášho domu, keď sme pred ním s manželom pred časom stáli, pozerali naň, na seba a plní zadosťučinenia mlčali. Nechcem byť knižne romantická, ale tú vzácnu chvíľu si uchovám hlboko a dobre skrytú.

Teraz krátko premýšľam, kde s rozprávaním o interiéri a jeho premenami vlastne začať. Myslím, že to nechám na tradícii, a keďže kuchyňa bola a bude tradičným srdcom každého domu alebo bytu, začnem práve ňou. Ak použijem slovo pýcha, nebudem ďaleko od pravdy, lebo na našu zmenenú kuchyňu sme právom hrdí a pyšní. Varíme a jeme obaja radi, ale to je iba jeden dôvod. Druhým je fakt, že syn vlastní reštauráciu, kde robí aj šéfkuchára. Roky žil za hranicami a umenie špičkového kuchára zvládol dokonale. Neskrývam, že ak má u nás variť, tak sem-tam brble, ale vždy sa nechá presvedčiť a výsledok je potom nepopísateľný. Navyše pri samotnej premene vedel všetky myšlienky aj nápady usmerňovať tak, aby z kuchyne bolo niečo viac, ako len príjemné miesto na varenie nedeľného obeda.

Naša kuchyňa je dostatočne priestorná, útulná a krásne svetlá. Samozrejme, v každom smere navýsosť funkčná a čo najjednoduchšia na dennú údržbu. Dominantou celej miestnosti sa stal priestranný, pracovný ostrovček pokrytý žulovou doskou, ktorá s bielou kuchyňou nádherne ladí a mäkko kontrastuje. Mne osobne sa nesmierne páči hlavné osvetlenie. Nad žulovou plochou visia jednoduché objekty z číreho skla, akési banky, či skelnené nádoby, ktoré šíria svetlo úsporných žiaroviek vo veľmi jemných a pôvabných vlnách.

Kuchynské skrinky ostali v klasickom vydaní. Sú z dreva a majú jemnú farbu slonovej kosti. Všetky spotrebiče som nechala ale zabudovať, takže jasne viditeľný je len nerezový sporák. Dokonca aj digestor získal podobu skrinky, čo celú linku tvarovo a materiálovo zjednotilo. Kuchyňa sa tak stala veľmi kompaktným, útulným a prívetivým miestom, kde sa naozaj skvele varí, ale často ešte lepšie debatuje, napríklad chrbtom opretá o pracovnú dosku.

Z tohoto veľmi príjemného priestoru sa dá plynule prejsť od obývačky, pričom sa sem hodí malá poznámka. S manželom sme boli odjkaživa zamilovaní do ohňa a krbu. To, čo sme si v našom byte skrátka nemohli dovoliť, sme naplno prežili až v tomto dome. Krb sa tak celkom logicky a jednoznačne stal hlavným hrdinom obývacej izby. Je starosvetsky veľký, primerane vážny a obložený prírodným kameňom. Zvrchu ho lemuje klasická drevená rímsa.

Nápad s plochou televíziou zavesenou priamo nad krbom priniesol manžel. Keď s tým za mnou dokvitol, smial sa na celé kolo. Tvrdil, že horiaci krb vedľa telky je tak krásne absurdný, že sa to musí páčiť aj jeho priateľom, ktorí televízor často ani nevedia zapnúť. A to, že televízor sme mali a máme len ako projekčnú plochu pre domácu filmotéku alebo manželov úlet s hracou konzolou, sme vedeli len my. Čosi mimo mikrofón. Mne sa ten jeho pochabý nápad veľmi páčil a páči.

Do obývačky sme umiestnili veľkú, pohodlnú rohovú sedačku krémovej farby, ktorá sa pohráva s malými, dekoračnými vankúšikmi. Tradičný konferenčný stolík som nechela, a tak ho azstupuje hnedá, kožená taburetka. V prípade potreby sa dá využiť ako miesto pre servírovaciu tácňu alebo podložka pre nohy. Samozrejme, veľké okno s výhľadom do krajiny, ponúkalo veľkú šancu pre dobrý nápad. Pani Lipková tak na toto super miesto umiestnila dvojicu vzorovaných kresiel a malým odkladacím stolíkom. S mojou popoludňajšou kávu tu sedávam naozaj rada a pozorujem neustály beh okolitého sveta. Navyše, cez francúzske okno, ktoré sa tu zrejme narodilo dávno pred nami, sa dá pohodlne vyjsť priamo na terasu a do mojej milovanej záhrady. Bez sentimentu ma práve tu, takmer pravidelne a neočakávane, napadne tá manželova veta – krajina namiesto obrazu. Stojím ponorená do priestoru a neviem sa vynadívať a nasýtiť tej krásy naokolo. Nádherné a magické je však najmä to, že každé takéto zastavenie ponúka v akomkoľvek okamihu, vždy iné a nečakané zážitky. Občas to býva také intenzívne, že som sa už prestala sama seba pýtať, čím sme si toto miesto vlastne zaslúžili. Okolie mi ale nikdy nedá odpoveď, a tak mi ostávajú len čistá, až detská radosť a dospelý pokoj v srdci.

Usmievam sa, lebo ma akurát napadla malá príhoda s kupeľňou. Manžel vo vani snáď nikdy nebol, keďže sa zásadne iba sprchuje, dokonca v lete radšej vonku, studenou vodou z hadice. Keď však uvidel hotovú kupeľňu, letmo ma pobozkal a večer sme skončili obaja vo napenenej vani pri svetle sviečok. Je tiež pravda, že to bolo po prvý raz a naposledy.

Skrátka, kupeľňa sa pani Lipkovej mimoriadne vydarila. Je štýlovo čistá, funkčná a klasicky vyvážená. Vládnu jej biela a prvky koloniálneho štýlu, vidieľného najmä na zvolenom type vodovodných batérií. Dvojica umývadiel je na bielych, drevených skrinkách len položená, takže svojou keramickou hmotou a odrážaným svetlom prispievajú k atmosfére priestoru. Steny sú obložené dlaždicami rôznych veľkostí, pričom ide opäť o farbu slonoviny. Samozrejme, že v miestnosti máme nielen pohodlnú, širokú vaňu, ale aj presklený sprchovací kút, čo nakoniec bola jedna z požiadaviek môjho muža.

Teraz sa v rozprávaní o našom dome konečne dostávam aj k môjmu maličkému svetu, k nádhernej zimnej záhrade. Nikoho asi nemôže prekvapiť, že patrí medzi moje najmilšie a najobľúbenejšie miesta – napokon lásku ku kvetom mi nič a nikto nevezme. Áno, neďaleko od domu rastie a pekne prospieva pôvabná záhradka, ale na tento kúsok prírody, dostupný po celý rok, nedám nijako dopustiť. Línie a formy mojej zimnej záhrady sú typicky vidiecke, pričom tento štýl podčiarkuje kamenná prírodná stena, ktorá rustikálnosť a jednoduchosť celého priestoru len znásobuje.

Trávim tu celé hodiny, často dni. Relaxujem, pracujem, rozprávam sa s kvetmi a do váz nášho domu občas pripravím pestrú, takpovediac domácu kyticu. Nedávno som však jednu takúto kyticu pripravila pre hosťa, ktorou bola dizajnérka, pani Lipková. Stretli sme sa, aby sa presvedčila ako všetko v interiéri dopadlo a posúdila detaily svojich návrhov. Keďže na terasu už bolo dosť chladno, posadili sme sa do kresiel pri francúzskom okne. Jesenné farby sa dajú sotva popísať, a tak ma napadlo použiť opäť manželove slová – krajina namiesto obrazu. Nebolo čo dodávať. Harmonicky vyvážený interiér nášho domou, ktorý nás práve obklopoval, jesenný pôvab a silu prírody len umocňoval. Ďalšie slová boli zbytočné.