Ten dom som rada nemala. Veľký, prázdny a neosobný. S manželom sme ho síce podedili, ale nič nás k nemu neviazalo. Rázne odhodlanie s predajom nám však dlho nevydržalo. Obchodnú dilemu za nás šikovne vyriešila prvá dcéra. Dom a starosti s ním spojené sa od základu premenili. Odrazu bol zabývaný takmer každý kút a slovo prázdnota pre mňa strácalo týždeň po týždni zmysel. Konečnou našich starostlivo plánovaných útekov bolo však až druhé dieťa, opäť s tvárou dcéry. Dnes mávam skôr neodbytný pocit, že ten veľký a neosobný dom je takmer akurát a jeho predaj sa stal súčasťou našej rodinnej mytológie. Naopak, postupná a neľahká rekonštrukcia mu dodala nové poslanie a zmysel. Rodina sa do jeho pevne rozkročenej veľkosti a otvorenej náruče nakoniec zamilovala, a tak to zrejme aj ostane. 

Tento neveľký príbeh našej rodiny a nášho veľkého domu má už zopár rokov a nedávno sa začala jeho ďalšia kapitola. To viete, tri ženy (áno, z našich dcér sú mladé a poriadne urozprávané baby) dokážu bývanie vždy poriadne nakopnúť a inšpirácia im nikdy nechýba. Nedávno sme, navzdory chabému – skôr hranému – odporu otca a manžela, vyniesli na svetlo božie tému vlastnej, čisto dámskej kupeľne. Je pravda, že v dome máme takéto miestnosti dve, ale ako to býva, ani jedna z nich nemá to, čo si žena, tobôž tri ženy, pod slovom kúpeľnový eden, predstavujú. Nehovoriac o tom, že ráno bývajú často obsadené obidve.

Pravdou ostáva, že naša ženská trojka medzi sebou zviedla niekoľko originálnych slovných súbojov spojených s trucovaním, hranými nechutenstvom aj hľadaním spojencov. Vo finále sa napokon z tejto dámskej hrmavice narodil kompromis. Dcéry odstúpili zo svojich predstáv geometrického, takmer puristického, čierno-bieleho konceptu, ja som urobila krok dozadu a vycúvala z predstavy autentickej a robustnej rustikálnosti. Napokon sme sa všetky tri zhodli na akceptovateľnom a dostatočne kompromisnom riešení v duchu francúzskeho Provensálska, teda povedané lepšie a presnejšie – na provensálskom štýle.

Práve tu sa začína trochu iná, takpovediac, presvedčovacia kapitola. Keďže náš jediný muž v rodine vládne výlučne technickým vedám, nenašiel si nikdy dosť času prepátrať zákulisie dizajnu, interiérových návrhov, dekorácií a vyvažovania farieb, materiálov a detailov s tým spojených. Raz po nedeľnom obede sme sa rozhodli, že pri silnej talianskej káve, vlejeme ockovi do žíl nádej, že jeho ženy presne vedia, čo chcú, a zároveň chcú počuť aj jeho názor a rátajú s ním. V skutočnosti sa mu chcelo menej ako málo, ale napokon sme ho presvedčili, že kávu si môže pohodlne vypiť aj popri mini prednáške o Provensálsku, tým skôr, že namiesto jedného obligátneho koňačiku, dostane výnimočné povolenie na koňačiky dva. Dodnes som ako jeho žena presvedčená, že jedinou motiváciou vydržať tú ženskú trojnásobnú presilu, bol práve ten koňak navyše.

Ten čarovný kút juhu Francúzska sme s manželom návštívili ako zamilovaný pár dvakrát. Prvý raz to bolo počas odbornej stáže môjho muža na univerzite v Montpellier, čo sa ani veľmi neráta, lebo od mesiac pracoval a ja som naňho čakala. Druhý raz sme Provensálsko videli počas našej svadobnej cesty. Žiaľ, manžel si napokon z tohoto kúta krajiny odniesol kopu kníh, skríp a kontaktov. Na krajinu, jej kolorit, zákutia a neopísateľné čaro mu čas nikdy neostal. Čas po nedeľnom obede bola teda chvíľa päť minút pred dvanástou, vysvetliť mu, čo chceme s kúpeľnou urobiť a ako tým potešíme aj jeho samotného.

Provensálsky interiér sa vždy vyznačoval citlivo poňatou a striedmo stredmorskou prirodzenosťou. Základé línie takéhoto typu interiéru sa začali postupne objavovať už v 18. storočí, pričom boli v prvom rade reakciou francúzskeho vidieka na oficiálny životný štýl vyššej spoločnosti. Nosným prvkom, či skôr jadrom novoutváraného konceptu bola nenútená elegancia, francúzsky šarm, jednoduchosť a rešpektovanie ducha miesta. A propos. Miesto, či jeho jedinečná a výnimočná atmosféra sa na provensálskom štýle podpísali určite  najviac. Sotva si možno predstaviť fantastickejšiu kombináciu prírodných podmienok, súhry farieb, tvarov, vôní a čarovných detailov. Všetko navyše umocnené človekom, ktorý tomuto kúsku Francúzska vtisol svoj osobitú pečať.

Kameň, drevená a terakotová podlaha, omietky v pastelových farbách. Nábytok býva často skôr biely, často starožitný, či v tomto duchu ozaj verne napodobený. Priestor vždy dopĺňajú rustikálne tkaniny tlmenejších farieb, tepané železo, keramika, dokonale spracované prútie alebo kytice kvetov. Všetko na človeka dýcha jednoduchosťou, vidiekom, slnkom, oblohou a oblakmi, poliami vlčích makov, slnečníc a levandule.

Alchýmia farieb pre nášho ocka ostane natrvalo neznámou krajinou, a tak sme mu snažili, v krátkosti a približne opísať, čo chceme v premenenej kúpeľni dosiahnuť. Poučili sme ho, že provensálsky štýl zásadne vyznáva využitie jednej základnej farby. V našom prípade to mali byť najmä valéry bielej, resp. smotanovo bielej. Manžel s dávkou zadosťučinenia kvitoval informáciu, že čistá biela nekorešponduje s ideálmi provensálskeho štýlu, takže by sa používať ani veľmi nemala. Tento normatív totiž podporil jeho osobitú filozofiu, ktorú od mladosti vyznával, že biela je výsostne nepraktická, keďže už po prvom nosení alebo použití na nej všetko vidno. Aj preto by zo všetkého najradšej chodil iba v čiernej alebo sivej.

K zvolenej dominantej farbe sa potom vyberú jedna-dve doplnkové farby, pričom by mali vychádzať z kánonu provensálskeho štýlu, teda skúšať v prvom rade olivovo zelenú, slnečnicovo žltú, blankytne modrú, horčicovú alebo levanduľovo fialovú. Kúpeľne sa téma textílií akosi netýka, keďže im vlhkosť a voda ktovieako nesvedčia, ale obecne provensálsky štýl vyznáva skôr vlnenú priadzu, pestrofarebné bavlnené tkaniny vybielené slnkom alebo látky s decentými kvetinovými vzormi. Často ich nájdeme ako závesy v oknách, príp. ako záclony. V kúpeľni riadiacej sa duchom Provensálska by mali vládnuť pieskovcové, teda svetlohnedé kamenné steny a voľne stojaca vaňa. Pochopiteľne ideál je aj v tomto prípade vždy len východiskom pre tvorivé, praktické a konkrétne riešenia. A to sa stalo aj u nás.

Možno v tejto chvíli niekoho premýšľavého napadne, prečo sme sa – okrem našich dávnejších interiérových zámerov a pôvabných ženských rozmarov – rozhodli naplniť rekonštrukciu kúpeľne práve v duchu slnečného juhu Francúzska. Aj keď sa to na prvý pohľad možno veľmi nezdá, jednou z nosných inšpirácií bola prítomnosť okna. Keď má akákoľvek kúpeľňa získať nefalšovaný punc Provensálska, mala by v prvom rade disponovať zásadným predpokladom, akým je okno. Aby však veci dostali poriadny spád, má mať takéto okno aj parapetnú dosku, ktorá sa dá využiť na ukladanie dekorácií a osobitých drobností. My sme túto podmienku splnili a okno, ktoré kedysi v našej kúpeľni nemalo dobrú povesť, dnes diktuje atmosféru celému priestoru. Parapeta samozrejme plní úlohu, ktorá jej prísluší a stojí na nej biele porcelánové umývadlo s džbánom na vodu. Vyzerá to nádherne…

V každej kúpeľni hrajú dôležitú úlohu aj obkladačky. A nejde len o otázku čistoty a hygieny. My sme stavili na ich rustikálny vzhľad. Provensálsky štýl vyznáva najmä jemné pastelové odtiene alebo sýte tmavé tóny. V priestore sa často kombinujú veľké formáty s menšími, veľa ráz sa nešetrí ani bohato zdobenými listelami. Že čo sú listely? Ide o dekoratívny prvok, vlastne keramickú lištu, ktorá optický delí a dotvára plochu obkladov, lemuje ich hrany alebo ukončenia. Listely zväčša bývajú stvárenené s plastickými vzormi, motívmi kvetov, antickými námetmi a pod. Pomerne často sa v kupeľniach á la Provance objavuje šachovnicový vzor obkladov. Nám ale odjakživa vyhovovala čistá jednoduchosť, a tak sme si vybrali predovšetkým tlmené, decentne okrové a pieskové farby, kombinované so smotanovobielym, či bielym nábytkom.

Žiaľ, na voľne stojacu, štýlovú vaňu sme už nedosiahli. Nielen kvôli nedostatku voľného miesta a celkovej orientácii miestnosti, ale tiež kvôli následnej potrebe veľkých stavebných úprav, na ktorých sa manžel odmietol spolupodieľať, a tak sme museli zvoliť kompromis. Mne osobne sa veľmi páči textilná roleta v okrovohnedej farbe, ktorú sme umiestnili nad okno. Nielenže harmonizuje s použitou paletou farieb v kupeľni, ale je silným dizajnovým prvkom, vyvolávajúcim očakávaný dojem útulnosti a nefalšovanej domácej pohody.

Pre menej ostražitého pozorovateľa to v našom rodinnom príbehu až potiaľto vyzerá asi nasledovne. Tri ženy sčasti naštartovali onú okrídlenú vetu: žena nikdy nevie, čo chce, až kým to nedostane. V skutočnosti ale musíme na tomto mieste urobiť miesto ešte pre štvrtú dámu, ktorá zohrala v celej story vlastne kľúčovú úlohu. Bez dizajnérky, pani Pavlíny Lipkovej a jej spoločnosti ORIGINE INTERIER DESIGN, dizajnový nábytok, návrhy domov Bratislava,  by naša nová kúpeľňa vyzerala celkom inak, sotva však s nádychom inšpirujúceho a elegantného Provensálska.

Sprvoti sme váhali, či oslovíme profesionála, ktorý nám poskytne nielen tvorivé nápady, ale najmä odborné zázemie a istotu očakávaného výsledku. Na váhanie sme nemali nijako jasný dôvod, ale tým nevysloveným bol zrejme neurčitý pocit, že v oblasti zariaďovania domácnosti si ženy dokážu poradiť najlepšie samé. Mýlili sme sa a prišli na to dosť rýchlo.

Nepoviem už nič nové, ale juh Francúzska to je predovšetkým slnko, jedinečné svetlo, obloha a romantika tisícov farieb. Ťažko určiť, kde, ako a prečo sa všetko v tomto kúte sveta, tak pôsobivo a nezameniteľne pospájalo, ale tie obrazy krajiny, ľudí a ich vzájomného súladu, vám nedovolia klásť zbytočné otázky. Jediné, čo je tu dovolené je všadeprítomná inšpirácia a radosť z videného. Keď však príde k tomu, aby si človek vybral a nedočkavým prstom ukázal, toto chcem, začnú muky a bezmála duševná kalvária. Pri prvom pohľade chcete všetko alebo aspoň z každého niečo, prípadne neviete vôbec nič, ba ani to kde treba so všetkým začať.

V úvode sme spolu prešli množstvo web stránok, prezerali a študovali portfóliá bytových dizajnérov, pátrali po menách aj po svojom okolí. Veľa vecí nás príjemne prekvapilo, mnohé vážne zaujali a poniektoré viac-menej odradili. Po pravde, mali sme po tom všetkom plné hlavy obrazov, nápadov aj neurčitých predstáv, ale odrazu tu chýbala ruka, ktorá to všetko bez rozpakov preškrtá, rozpletie a určí jeden, ten najlepší a efektívny smer. Nakoniec nás šťastná náhoda zaviedla – cez vrelé odporúčanie môjho kolegu – k pani Lipkovej. Netuším, či dcéry očakávali mladého, šarmantného muža, ale netrvalo príliš dlho a všetky tri sme rýchlo našli s pani Lipkovou spoločnú reč. Práca a prístup pani dizajnérky nás po pár desiatkach minút presvedčili, že sme si vybrali viac ako dobre a dnešné ukončené finále, ergo pohľad do našej dámskej kúpeľne, je toho krásnym dôkazom.

Séria kúpeľňového nábytku, ktorý pre nás pani dizajnérka s citom profesionála vybrala, úplne presne odráža provensálsky štýl a vzhľad našej svätyne len korunovala. Jednoduchosť, ladnosť a elegancia, ktoré sa dokonale snúbia s použitými doplnkami, nám v prvom momente takmer vyrazili dych. Šarmantné tapety a štuky, ktoré pani Lipková v priestore dokonale premenenej kupeľne použila, zvýraznili ladnosť tohoto lákavého mediteránskeho interiérového štýlu. Keramické úchytky a jemný, patinou dýchajúci biely nábytok, dopĺňajú historizujúce armatúry, ktoré zvolený koncept cielene dotvorili.

Zrejme nevyslovím nič originálne, keď na záver dodám, že v tej malej, intímnej miestnosti, ktorú voláme kupeľňa, by sa každá žena mala cítiť sama sebou a nachádzať svoju každodennú telesnú aj duševnú rovnováhu. Ja, aj moje dcéry sme toto všetko sériou šťastných rozhodnutí získali, a navyše, vďaka pani Lipkovej máme za dverami aj kus nefalšovaného, vždy útulného a šarmantého Provensálska.