Nebo nepozná obľúbencov!

Toto je nádherný príbeh o dvoch ľuďoch, ktorí sa stretnú celkom náhodou a vznikne medzi nimi mimoriadne silné puto. Dokážu milovať aj v tých najťažších životných chvíľach. Jedno z najznámejších diel výnimočného autora z konca jeho tvorby. „Bez lásky je človek iba mŕtvola na dovolenke,“ napísal svojho času Erich Maria Remarque.
Hrdinkou knihy Nebo nepozná obľúbencov je mladá Lillian Dunkerqueová, ktorá bojuje vo švajčiarskom sanatóriu Bella Vista so zákernou pľúcnou chorobou. Verí, že sa uzdraví. Vlastne všetci pacienti v sanatóriu živia v sebe nádej na uzdravenie až do poslednej chvíle.

Keď sa však Lillian nečakane dozvie krutú pravdu o svojom zdravotnom stave, rozhodne sa okamžite opustiť sanatórium, aby mohla naplno prežiť posledné mesiace života, čo jej ešte ostávajú. Už nechce byť pacientkou. Chce si vychutnať život. Teda to, čo jej z neho ešteb zostáva…

Spolu s automobilovým pretekárom Clerfaytom odchádza do Paríža, na Sicíliu a neskôr i do Benátok, kde ju neúprosná choroba stále prenasleduje a udrie znova. Nočný život, herne a krásne šaty dávajú na istý čas zabudnúť… ba aj dobrodruh a hazardér Clerfayt je do krásnej, krehkej Lillian bláznivo zaľúbený. Ponúka jej dokonca manželstvo a útočisko vo svojom dome na Riviére. Osud však o oboch rozhodne celkom inak, po svojom…

Nebo nepozna oblubencov

Začítajte sa do novinky Nebo nepozná obľúbencov:

„Strýko Gaston usporiada pre mňa večierok,“ oznámila Lillian po niekoľkých dňoch. „Ale?“ „Áno. Chce ma vydať.“ „Ešte vždy?“ „Väčšmi než kedykoľvek predtým! Bojí sa, že ak budem takto nakupovať šaty, privediem na mizinu nielen seba, ale aj jeho.“ Zase sedeli v Grand Véfour. Čašník im zase, tak ako prvý raz, priniesol platesy s praženými mandľami, zase popíjali mladé montrachetské víno. „V Ríme si sa stal málovravný,“ prehodila Lillian. Clerfayt zdvihol hlavu. „Myslíš?“ Lillian sa usmiala. „Alebo to spôsobila žena, čo práve vošla?“ „Ktorá žena?“ „Treba ti ju ukázať?“ Clerfayt nezbadal, že vošla Lydia Morelliová. Všimol si ju až teraz. Čo ju, dočerta, priviedlo práve sem? Muža, čo ju sprevádzal, nepoznal, vedel len, že sa volá Johnson a je veľmi bohatý. Lydia naozaj nestrácala čas, keď jej ráno povedal, že ani dnešný večer nestrávi s ňou. Zrazu si uvedomil, ako ich tu vysliedila – pred rokom sem s ňou často chodieval. Človek by mal byť opatrný s obľúbenými reštauráciami, pomyslel si mrzuto. „Poznáš ju?“ „Tak ako mnohé iné; nie viac a nie menej.“ Videl, že Lydia pozoruje Lillian, a že už presne na frank odhadla, čo má oblečené, odkiaľ to má a koľko to stálo. Bol presvedčený, že už ošacovala aj Lillianine topánky, hoci ich nemohla vidieť. V tomto ohľade bola jasnovidkou. Keby na to myslel, bol by sa tejto situácii vyhol – ale keď sa už naskytla, rozhodol sa ju využiť. Najbezprostrednejšie reakcie vždy bývajú najúčinnejšie. Jednou z nich je rivalita. Ak Lillian začne žiarliť, tým lepšie. „Je výborne oblečená,“ konštatovala Lillian. Prikývol. „Tým je povestná.“ Očakával poznámku o Lydiinom veku. Mala štyridsať rokov, cez deň však vyzerala na tridsať a večer v lichotivom osvetlení na dvadsaťpäť. Svetlo v lokáloch, kam Lydia chodievala, bolo vždy lichotivé. Poznámka o jej veku však neprišla. „Je veľmi pekná,“ pokračovala Lillian. „Chodil si s ňou?“ „Nie,“ odpovedal Clerfayt. „Tak si hlúpy,“ vyhlásila Lillian. Prekvapene na ňu pozrel. „Prečo?“ „Je naozaj pekná. Odkiaľ je?“ „Je Talianka.“ „Z Ríma?“ „Áno,“ povedal. „Z Ríma. Prečo? Žiarliš?“ Lillian pokojne položila na stôl pohár so žltým chartreuským. „Chudáčik Clerfayt,“ zašvitorila. „Nežiarlim. Nemám na to čas.“ Clerfayt sa na ňu zadíval. Od každej inej ženy by to považoval za lož; pochopil však, že Lillian to myslí úprimne. Je to tak, ako povedala. Bol čoraz podráždenejší, hoci nevedel prečo. „Hovorme o niečom inom.“ „Prečo? Pretože si sa do Paríža vrátil s inou ženou?“ „To je nezmysel! Ako ti mohlo prísť na um niečo také absurdné?“ „Nie je to pravda?“ Clerfayt váhal len okamih. „Áno, je to pravda.“ „Máš veľmi dobrý vkus.“ Mlčal a čakal na ďalšiu otázku. Rozhodol sa povedať jej pravdu. Ešte pred dvoma dňami uvažoval, že si Lillian nechá len tak pomimo; teraz, keď videl obidve vedľa seba, chcel už len ju. Vedel, že sa sám chytil do pasce, a hnevalo ho to; uvedomil si však aj to, že sa už nič nedá napraviť, a najmenej logikou. V tejto chvíli mu Lillian unikala, a to tým najnebezpečnejším spôsobom – bez boja. Aby ju získal späť, musel sa odhodlať na to najťažšie v zápase, ktorý sa zvyčajne odohráva len pred zrkadlom – priznať sa, ale neprehrať. „Nechcel som sa do teba zaľúbiť, Lillian,“ začal. Usmiala sa. „Toto predsa nie je liek. Takého čohosi sa dopúšťajú školáci.“ „V láske nikto nie je dospelý.“ „Láska…“ odfrkla si Lillian. „Aké je to veľké slovo! A čo všetko sa za ním skrýva!“ Pozrela na Lydiu Morelliovú. „Je to oveľa jednoduchšie, Clerfayt. Pôjdeme?“ „Kam?“ „Chcem sa vrátiť do hotela.“ Clerfayt nepovedal ani slovo a zaplatil. Koniec, pomyslel si. Prešli popri stole Lydie Morelliovej, ktorá Clerfayta akoby ani nevidela, a vyšli predným východom. Strážnik parkoviska postavil v úzkej uličke Clerfaytovo auto priamo na chodník pred reštauráciou. Lillian ukázala na Giuseppeho. „Toto je tvoj zradca. Odvez ma do hotela.“ „Nie. Poďme ešte do Palais Royal. Je záhrada otvorená?“ obrátil sa na strážnika. „Arkády, pane.“ „Poznám tú záhradu,“ povedala Lillian. „Čo máš v úmysle? Chceš sa stať bigamistom?“ „Prestaň! Poď so mnou.“ Prechádzali sa popod arkády paláca. Bol chladný večer, vo vzduchu bolo cítiť vôňu pôdy a jari. Zhora do záhrady vnikali závany vetra, ktorý bol oveľa teplejší než noc, nahromadená medzi múrmi. Clerfayt zastal. „Nehovor nič. A nechci, aby som ti niečo vysvetľoval. Nemôžem.“ „Čo by si mi mal vysvetľovať?“ „Nič?“ „Naozaj nič,“ vyhlásila Lillian. „Milujem ťa.“ „Pretože ti nerobím scény?“ „Nie,“ odhodlal sa Clerfayt. „To by bolo hrozné. Milujem ťa, pretože mi robíš nezvyčajnú scénu.“ „Vôbec ti nerobím scénu,“ namietla Lillian a pritiahla si úzky kožušinový golier kabáta. „Tuším by som to ani nevedela.“ Stála pred ním, nepokojný vietor jej rozvieval vlasy. Zdala sa mu celkom cudzia, ako žena, ktorú stratil, skôr než ju poznal. „Milujem ťa,“ zopakoval, objal ju a pobozkal. Cítil slabú vôňu jej vlasov a horkastý parfum na hrdle. Nebránila sa. Ležala mu v náručí s naširoko roztvorenými, neprítomnými očami, akoby načúvala vetru. Zrazu ňou zatriasol. „Povedz niečo! Urob niečo! Povedz hoci aj, aby som odišiel! Udri ma do tváre! Ale nestoj tu ako socha.“ Vystrela sa; pustil ju. „Prečo by si mal odísť?“ začudovala sa. „Chceš teda, aby som tu ostal?“ „Chcieť niečo dnes večer je ako olovo. Čo by som si s ním počala? Olovo je také ťažké. Cítiš ten vietor? Čo chce?“ Pozrel na ňu. „Tuším vyslovíš všetko, čo si myslíš,“ užasol. Usmiala sa. „Prečo nie? Veď som ti už hovorila, že všetko je oveľa jednoduchšie, ako sa ti zdá.“

VN:F [1.9.22_1171]
Rating: 0.0/10 (0 votes cast)
VN:F [1.9.22_1171]
Rating: 0 (from 0 votes)

Pridaj komentár

Your email address will not be published. Required fields are marked *